Rozplače ich aj jeden škaredý pohľad. Ako sa žije s vysokou citlivosťou
Extrémna citlivosť nie je diagnóza psychickej choroby.
Citlivka. Padavka. Náladová. Precitlivelý. S takýmito alebo podobnými označeniami sa zvyknú stretávať ľudia, ktorí sa narodili s osobnostnou črtou zvanou vysoká senzitivita.
Neraz sa za ňu hanbia, skrývajú ju a potláčajú, alebo jej nerozumejú. Nejde pritom o diagnózu psychickej choroby, ale extrémna citlivosť dokáže zásadne ovplyvňovať ich každodenné fungovanie.
Veronika Kahounová (36) napríklad celý život žije s nálepkou „to zvláštne dievča“. A hoci sa snaží zapadnúť, nejde jej to. V detstve sa preto stretla aj so šikanovaním v škole.
„Odmalička som mala veľkú fantáziu a kreativitu, čo bolo spojené aj s vnímaním okolia. Keď som vonku, vnímam všetkými zmyslami, všímam si detaily aj farby. Spomienky sa mi spájajú s hudbou či s vôňami. A občas si pripadám ako špongia, ktorá vsakuje všetko okolo seba, predovšetkým emócie ľudí,“ opisuje.
Spočiatku si neuvedomovala, že preberá emócie ostatných a bolo to pre ňu veľmi mätúce. „Som empatický človek, takže sa dosť často stávalo, že si ma vyhľadávali takzvaní emoční upíri, čo bolo neuveriteľne vyčerpávajúce,“ hovorí Kahounová. Keď má za deň mnoho podnetov, chvíľu jej trvá, kým všetko spracuje.
Nie sú krehké kvetinky
Nervový systém vysoko senzitívnych ľudí im umožňuje prijímať a spracúvať vonkajšie aj vnútorné podnety intenzívnejšie ako ostatným. Sú často vnímavejší, viac v strehu a ich nervová sústava analyzuje informácie z prostredia podrobnejšie a hlbšie. Môžu byť teda výnimočnými pozorovateľmi a mávajú aj dobre vyvinutú intuíciu.
Ale pozerať akčný film plný násilných scén, to nebude nič pre nich. Dotyky drsnej látky na koži, neporiadok a preplnený priestor, ale aj stretnutiami či povinnosťami nabitý diár im môžu robiť problémy. Citliví môžu byť aj na zvuky, pachy, chute, teplotu či nálady druhých.
„Vysoká senzitivita nie je mentálna slabosť,“ vysvetľuje psychologička Lýdia Blaho z bratislavského Centra Psyché.
„Vysoko senzitívni ľudia mávajú veľmi bohatý vnútorný svet, dokážu prežívať intenzívnu radosť aj z obyčajných vecí, ako je napríklad vzduch po daždi. Bývajú veľmi vnímaví na prežívanie druhých, potrebujú viac času na spracovanie zážitkov,“ približuje Blaho.
Vysokú senzitivitu netreba chápať ako niečo, čo z človeka robí krehkú kvetinku alebo príliš úzkostlivú osobu. Ukazuje sa, že ide o črtu, ktorá môže byť u jednotlivcov, ak sa ju naučia správne využívať, aj silnou stránkou – v medziľudských vzťahoch aj v práci.
Každý piaty človek
Svoju extrémnu senzitivitu ako črtu, ktorú oficiálne opisuje aj odborná literatúra, si Kahounová uvedomila počas pandémie, keď po karanténe a strate zamestnania mala zrazu čas pracovať na sebe.
Na internete vtedy objavila informácie o vysoko citlivých ľuďoch.
„Zistila som, že to, čo si so sebou celý život ťahám ako ťažký balvan na nohe, je vlastne ten najlepší dar, aký som mohla dostať. Úprimne, niektorí ľudia sa na mňa dívali cez prsty, iní moju nadmernú citlivosť využívali vo svoj prospech, keďže som sa chcela zavďačiť. Pripadala som si ako dielik tetrisu, ktorý nikam nezapadá,“ hovorí.
Zvyklo ju rozhádzať napríklad aj to, keď si na ihrisko so svojimi deťmi ako milovníčka krajčírstva brala šitie a ostatné ženy sa na ňu dívali s nepochopením.
„Teraz, keď si na výrazy tých matiek spomeniem, mi to pripadá úsmevné. Keď sa ponorím do práce, doslova meditujem a veľmi mi to pomáha s mojou citlivosťou, pretože to som ja,“ hovorí s odstupom času.
Vrodenou zvýšenou citlivosťou sa zaoberal už psychiater Carl Gustav Jung, ale až v 90. rokoch minulého storočia ju podrobnejšie zdokumentovala a svetu priblížila psychologička
Elaine Aronová, keď vydala knihu The Highly Sensitive Person. V nej uviedla, že touto črtou môže oplývať 20 až 30 percent populácie.
Ak je zle druhému, je im tiež
„Už v detstve ma nazývali citlivkou. Dokázal ma rozplakať jeden zlý pohľad, zvýšenie tónu hlasu alebo jednoduchá situácia, v ktorej som sa cítila stratená,“ hovorí Marcela Izakovičová (22), ktorá je taktiež vysoko senzitívnou osobou.
Raz sa k nej dostal pojem „hypersenzitivita“ a jej pohľad na vlastné prežívanie sa zmenil, keď si prečítala knihu Sprievodca pre vysoko citlivých ľudí.
„Tak, ako citlivo reagujú naše emócie na rôzne podnety, takisto všetko okolo nás vníma aj telo. Myslím tým napríklad citlivosť na počasie, na svetlo, zvuk a veci naokolo. Ako vysoko citliví ľudia máme silnú empatiu až do takej miery, že nám je zle zarovno osoby, ktorej sme chceli pomôcť,“ hovorí Izakovičová.
Dobre pozná aj situácie, že pre emocionálne preťaženie nie je schopná normálne fungovať aj niekoľko dní.
Črty a znaky vysokej citlivosti
· Vycibrené vnímanie a pozorovanie
· Zmysel pre krásu a umenie
· Empatia, zvedavosť, potreba ísť do hĺbky
· Nadväzovanie hlbších a blízkych vzťahov
· Dobre vyvinutá intuícia
· Hlboké sebauvedomie, reflektívne premýšľanie
· Potreba väčšieho množstva času na prispôsobenie sa novým okolnostiam
· Rýchla miera zahltenia a preťaženia podnetmi a zmyslovými vnemami
· Ľahšia zraniteľnosť, rýchlejší pád do stresu a nepokoja
· Sklony k perfekcionizmu, privysoké nároky na seba a okolie
· Rýchlejšie prevalcovanie udalosťami, vzruchmi, konfliktmi
· Vyššia citlivosť na bolesť
· Tendencia podceňovať vlastné potreby a nechať sa ovplyvniť negatívnymi emóciami z okolia
Vníma však aj výhody svojej črty.
„Dokážem nad vecami hlboko uvažovať. Napadajú mi veci, ktoré bežnému človeku možno nenapadnú, pretože nemá čas rozmýšľať nad ,hlúposťami‘. Svoj dar chcem svetu vrátiť bez toho, aby som uškodila sama sebe a vyhla sa preťaženiu či iným nepríjemnostiam. Píšem, koľko sa dá, rozprávam, maľujem, tvorím,“ vymenúva.
Izakovičová okrem toho trpí už niekoľko rokov aj hraničnou poruchou osobnosti. „Je to vlastne porucha nálady, presne sa nazýva emočne nestabilná,“ približuje. Náhle zmeny nálad a aj vysoká senzitivita sú teda u nej súbežné.
Podľa psychologičky Blaho je dôležité rozlišovať medzi vysokou citlivosťou, hypersenzitivitou a tiež inými psychickými ochoreniami. Vysoko senzitívni ľudia navyše nie sú z hľadiska definícií automaticky „hypersenzitívni“.
„Hypersenzitivita býva jedným zo symptómov porúch autistického spektra a ADHD. Pri týchto psychických ochoreniach nejde o senzorickú citlivosť, ale o poruchu senzorického spracovania. Znamená to, že informácie, ktoré prichádzajú cez zmysly, nie sú primerane spracované a výsledkom sú atypické reakcie, ako napríklad neschopnosť tolerovať jasné svetlá či zvuky, ale aj strach z neočakávaných dotykov či určitých jedál,“ hovorí Lýdia Blaho.
Rovnako si podľa nej nemožno zamieňať vysoko senzitívnu osobu s človekom, ktorý trpí napríklad sociálnou fóbiou a vyhýba sa kontaktu s ľuďmi napríklad zo strachu zo zlyhania, alebo trpí inými psychickými problémami.
O citlivosti sa podľa nej v spoločnosti rozpráva málo, pretože ju stále vnímame ako slabosť.
Niekedy by sa zišla hrošia koža
Vysoko senzitívna osobnosť pritom nemusí byť človeku na príťaž. Závisí od toho, ako s ňou človek zaobchádza.
„Určitá stránka tejto povahovej črty môže byť pre niekoho na príťaž, naopak, niekto iný si z nej vie vytvoriť zdroj radosti alebo úspechu napríklad tým, že sa rozhodne vybudovať iné okolnosti,“ myslí si Barbora Pomšárová (43), ktorá zistila, že je vysoko citlivá, keď v roku 2008 prekonala psychickú krízu.
„Jedna blízka mi v tom období počas rozhovoru spomenula meno psychologičky Elaine Aronovej aj psychické zvláštnosti vysoko citlivých ľudí a povedala mi, že to je stopercentne o mne,“ spomína Pomšárová.
V tom čase sa jej do mysle vrátili aj spomienky zo školy a reakcie v určitých situáciách z minulosti. „Bola som schopná si zrazu inak charakterizovať svoj životný príbeh a aj prehodnotiť moju inakosť, ktorú som sa snažila prispôsobovať okoliu,“ vraví.
Samu seba v súvislosti s vysokou senzitivitou charakterizuje pomerne jednoznačne – vďaka empatii je výbornou poslucháčkou, citlivo vníma svet, má záujem do hĺbky mu porozumieť, vie rýchlo analyzovať a vyhodnocovať problémy a situácie a tiež oplýva zmyslom pre detail a krásu.
„Hudba, tanec, umenie, pohľad na hory, zurčanie vodopádu, vôňa lúky plnej kvetov, plameň ohňa – to všetko ma vie neskutočne vyživiť a cítim pri tom spojenie s niečím, čo nás presahuje,“ hovorí Pomšárová.
Na druhej strane priznáva, že sa niekedy cíti zraniteľnejšia, akoby jej chýbala akási ochranná vrstva. „Sú situácie, keď by som mala radšej hrošiu kožu, aby sa ma vonkajší svet svojím plynutím, dojmami, príbehmi a udalosťami menej dotýkal.“ Ako dôležitú životnú tému vníma aj sebalásku a vymedzovanie vlastných hraníc.
Líderstvo je pre nich
Pomšárová dnes žije a pracuje v Holandsku v oblasti koučovania ľudí a príležitostne pracuje aj s ľuďmi s vysokou senzitivitou. Kedysi však fungovala ako úspešná organizátorka konferencií a tréningov, robila analýzy trhu, rozprávala sa so stovkami ľudí.
„Bola som v tom úspešná, ale stálo ma to veľmi veľa energie. Niektorí ľudia s vysokou citlivosťou dokážu aj v takejto práci fungovať, no musia určité veci akceptovať. U mňa padlo rozhodnutie, že toto rýchle pracovné tempo a neustále sústreďovanie sa na výsledky a efektívnosť, pre mňa vhodné nie je,“ konštatuje. Ak ide o pracovné výhody, samotná Elaine Aronová, ale aj ďalší odborníci a odborníčky z radov psychológie hovoria, že vysoko senzitívni ľudia môžu byť výbornými lídrami a líderkami.
„Veľkým prínosom týchto ľudí môže byť práve to, že sú veľmi vnímaví na detail a majú spoľahlivú intuíciu. V pracovnom prostredí si napríklad dokážu všimnúť veci, ktoré ostatným uniknú. Tiež bývajú tými, ktorí dobre rozumejú, ako sa ľudia v ich okolí cítia a čo potrebujú. Bývajú dobrými poradcami, konzultantkami a tiež umelcami alebo kreatívcami, pretože bývajú často veľmi tvoriví,“ hovorí psychologička Lýdia Blaho.
Odvoláva sa aj na Aronovú. „Tvrdí, že títo ľudia sú rodení podnikatelia a že je pre nich povzbudzujúce, ak dostávajú spätnú väzbu, ktorá je pozitívne a stručne formulovaná, pretože ju berú veľmi vážne. Ak sú zahltení mnohými slovami a kritikou, majú tendenciu svoju úlohu celú prerobiť, namiesto toho, aby doladili len to, čo bolo treba,“ upozorňuje Lýdia Blaho.
Citliví ľudia by sa mali chrániť
Pomšárová z vlastnej skúsenosti vysvetľuje, že ani zmena prostredia či rovno práce nemusí zaručiť okamžitý „wow“ efekt a všetky problémy s vysokou citlivosťou sa vyriešia. U nej išlo aj o vnútornú zmenu.
„Pracujem v oblasti, kde sa síce môžem realizovať, ale obsahuje zase iné výzvy a aj v nich by sa dalo stratiť. Ani teraz nemôžem povedať, že som na pre mňa ideálnom mieste. Pracujem pre organizáciu, ktorá je súčasťou nejakého systému a funguje podľa určitých pravidiel. Keďže mne ako vysoko senzitívnej osobe musí všetko sedieť, ak nejaká hodnota alebo pravidlo neznejú súčasne s mojou dušou, musím s tým takisto vnútorne pracovať,“ hovorí Pomšárová.
Zatiaľ čo pozitívne pocity a hlboké príjemné zážitky, ktoré vysoko senzitívni ľudia zažívajú, podľa nej nie je nutné korigovať, keď človeka niektoré situácie prevalcujú alebo ho intenzívne prežívanie vytrhne z rovnováhy, pomáha, ak s tým pracuje.
„Jedným z nástrojov je všímať si, v ktorých situáciách rýchlo strácam energiu a cítim sa zrazu unavene. Pozorujem svoje telo, vedome sa rozhodujem, kde je moja hranica a podľa toho sa učím konať. Už zastavenie automatických reakcií je prvým krokom k zmene – uvedomenie si, že sa niečo deje, ale som v bezpečí a v poriadku, pričom sledujem svoje myšlienky a potreby,“ približuje vlastnú stratégiu.
Psychologička Lýdia Blaho súhlasí, že s prežívaním vysoko citlivých ľudí sa dá pracovať.
„Tak ako v každej terapii je aj v tomto prípade jedným z cieľov lepšie porozumenie vlastnému prežívaniu a potrebám. Pokiaľ človek v bezpečnom a prijímajúcom vzťahu dokáže nahliadnuť na to, čo je pre neho dôležité, čo potrebuje na to, aby sa mal dobre a ako môže tieto potreby napĺňať, môže žiť omnoho spokojnejšie,“ tvrdí.
V rámci terapie je niekedy nutné pracovať aj s témou sebaprijatia, keďže od okolia ľudia s vysokou citlivosťou často počúvajú, že ich potreby sú prehnané alebo že niečo „musia vydržať“.
Lýdia Blaho odporúča aj niektoré ďalšie užitočné kroky. „Napríklad dostatok spánku a stiahnutie sa pri prepodnetovanosti. Pomáha ticho, menej svetla, oddych od technológií, pokojné a uvoľňujúce činnosti, akási osobná prvá pomoc a stabilizácia podľa individuálnej preferencie. Dôležitá je tiež prevencia, teda balans medzi aktivitami: zmyslovo podnetné činnosti verzus pokojné, v tichosti, bez potreby výkonu,“ vymenúva.
Nápomocné by mohli byť aj uvoľňujúce cvičenia a pohyb, ako je joga, prípadne prechádzky lesom. Podľa psychologičky je dobré spoznávať aj svoje hranice a všímať si, čo už je mimo komfortnej zóny človeka a kde sa dostáva do „panickej zóny“.
Aby sa vysoko senzitívni ľudia necítili vo svete osamelí, nepochopení a ako tí, ktorí vybočujú z normálu, podľa niektorých je tiež dôležité aj to, aby si uvedomili, že ich na svete vôbec nie je málo a mnohé ich vlastnosti a zručnosti súčasná éra potrebuje.